Keď som prvý raz vkročila do môjho bytu, uvedomila som si, ako dlho som čakala na túto chvíľu. Mala som pocit, že nič lepšie sa mi skutočne nemohlo stať. Že všetko okolo ani nebol život a že ten naozajstný život sa stal práve teraz. Že sa jednoducho deje práve v tejto chvíli, pretože som sa konečne odsťahovala od rodičov a môžem si robiť, čo len chcem. Asi nikto si nevie predstaviť, aký je to oslobodzujúci pocit, keď konečne vyjdete zo svojej ulity a môžete si zakričať z plných pľúc. Moji rodičia ma naozaj dosť obmedzovali, a preto som bola vždy skeptická, čo sa týkalo asi úplne všetkého. Človek by si pomyslel, že som aj trochu zatrpknutá, no nebolo to tak.
Len som bola šťastná, že si konečne môžem robiť veci po svojom. Mojej mame na mne prekážalo úplne všetko. Od toho, ako umývam riad až po to, ako si ukladám veci do skrine. Ak niečo naozaj potrebovalo upraviť, tak to bol môj život. Pozrela som sa von oknom svojho bytu a predstavovala som si, ako si to idem celé prerobiť. Ako si kúpim nové zabradlie na balkon, ako sa konečne pozriem na to, čo je dôležité. Proste som bola odhodlaná urobiť všetko preto, aby ten byt doslova kričal, že patrí mne.
Problémom však bolo, že už som ani nevedela, čo vlastne chcem. Moja mama ma tak vycuciavala, že som mala pocit, že mi zobrala aj slobodnú vôľu. Čokoľvek som v obchode videla, automaticky som si pomyslela na to, čo by mi asi povedala a ako by sa jej to nepáčilo. Bolo to problematické, no napriek tomu som vedela, že sa od tohto tieňa musím oslobodiť. Našťastie mi to netrvalo až tak dlho. Videla som síce, ako sa tvári, keď ma prišla pozrieť, ale netrápilo ma to tak, ako by som si na začiatku myslela. Preto som šťastná, že som sa posunula. Ostáva mi len dúfať, že to raz urobí aj ona a nebude zatrpknutá. Asi jej to ale potrvá dlhšie ako mne.